Pochádza zo Srbska, žije v Očovej na Slovensku a k slovenskému slovu má srdcový vzťah. Čo ako mladý vyzretý človek odporúča mladým, ktorí sú ešte len v rozpuku? S Katarínou Mosnákovou Bagľašovou sa rozpráva Marcel Páleš.

Páleš: Katka, tvoje aktivity vnímame na poli slovensko-srbskom. Ak by sme sa na to pozreli cez dve farby (jedna by predstavovala Slovensko, druhá Srbsko), ako by boli premiešané?

Mosnáková-Bagľašová:

Farby našich vlajok sú rovnaké – červená, modrá, biela, len je rozdiel či sa dívate zdola hore, alebo zhora na dol. Je to jeden slovanský národ, ktorý bol veľkými srbskými a slovenskými osobnosťami prepojený cez históriu, dokonca do skončenia Prvej svetovej vojny a rozpadu Rakusko-Uhorskej monarchie tieto dva národy boli aj geograficky späté, až po súčasnosť a silné literárno-kultúrne väzby a prieniky. Ten odtieň, ktorý by sme dostali z premiešaných farieb vlajok by asi bola farba vojvodinských Slovákov. Práve ich považujem za najsilnejšie ohnivo Slovenska a Srbska. A za tú farbu sa už desaťročia stereotypne považuje modrá. Modrá ako široké nebo nekonečnej panónskej roviny, modrá ako modrotlač, modrá ako domy vo Vojvodine, ako najčastejšia farba obálok slovenských kníh, modrá ako dominantná farba na plátne svetoznámych insitných umelcov, ktorí odtiaľto pochádzajú. Modrá ako Dunaj, ktorý je ešte jedno naše prepojenie…

Páleš: V Novom Sade v Srbsku si vyštudovala slovenský jazyk a literatúru. Zrejme však už o čosi skôr si zistila, že slovo je tvojou srdcovkou.

Mosnáková-Bagľašová:

Je pravda, že som k literatúre mala blízko od malička – v rodine mi vštepovali lásku k ľudovej slovesnosti a v škole zasa k umeleckej literatúre. Rada som recitovala a písala slohové práce a zúčastňovala som sa aj na rôznych súťažiach. Na strednej škole, kde som mala iba srbskú literatúru si pani profesorka všimla, že píšem „trošku ináč“ než moji spolužiaci. Dodnes som nepochopila, čo znamenalo to „trošku ináč“, lebo som nevedela písať podľa nejakej šablóny, ale tak, ako to cítim a vnímam. Tú „inakosť“ potom naplno podchytili moji profesori na Oddelení slovakistiky a vlastne vďaka im som začala naplno tvoriť a uverejňovať. Prof. Adam Svetlík, literárny vedec a dlhoročný šéfredaktor mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život ma podnietil písať a uverejňovať básne, pokým prof. Jarmila Hodoličová, odborníčka na detskú vojvodinskú literatúru ma podporovala tvoriť pre deti. V tom čase sme si spoločne založili dva vysokoškolské časopisy Traf! a Čar(b)ológ, kde sme uverejňovali naše študentské práce a práve aj vďaka tomu sa vyprofilovalo niekoľko nových mladých autorov.

Páleš: Doma si v poézii, tiež však v próze. Ako si sa vlastne našla v tom-ktorom konkrétnom žánri?

Mosnáková-Bagľašová:

Pre deti píšem poviedky a menej básne, pre dospelých zatiaľ iba poéziu. Aby som tvorila pre deti, potrebujem ich mať vo svojom blízkom okolí. V prvej zbierke Jednozubý úsmev to boli prevažne moje netere, z ktorých sú teraz už veľké slečny, hlavný hrdina v knihe Každý deň sa niečo nové naučím je môj bratranec a teraz posledné poviedky a básne ktoré som napísala sú prevažne z detskej fantázie našich dvoch synov. Aj keď to niekedy nie je až také priamočiare, ale môžem povedať, že deti sú mojou inšpiráciou. Na napísanie básní pre dospelých potrebujem zasa niečo čo ma trápi, dráždi, nabáda sa zamýšľať nad vecou, hľadať odpovede a nejaký životný balans. Takže odpoveď na tvoju otázku je asi, že si žánre nevyhľadávam ja, ale si oni v konečnom dôsledku nájdu mňa.

Páleš: Okrem slova ako takého má veľké miesto u teba aj folklór. Čím sa stal pre teba príťažlivým?

Mosnáková-Bagľašová:

Folklór je pre mňa spôsob, akým pátram po svojej identite a jedným z prostriedkov ktorým svoju identitu vyjadrujem. Znamená to, že na jednej strane si zaznamenávam zvyky, obyčaje, piesne, detské hry, tance, nárečia a všetko čo súvisí s tradičnou ľudovou kultúrou a na druhej strane zozbieraný materiál publikujem v knihách a vedeckých časopisoch, alebo interpretujem na javisku ako speváčka, tanečníčka, či tvorím, ako scenáristka a režisérka. Verná však zostávam dolnozemskému folklóru, ktorý síce je slovenský, ale pod vplyvom rôznych činiteľov a v procese vývojových fáz sa stal o trošku iný než na Slovensku. A to je asi aj to čo je pre mňa najpríťažlivejšie – hľadať korene, prepojenia a súvislosti slovenského folklóru a folklóru vojvodinských Slovákov.

Páleš: Okrem iného ti bola udelená cena Nového života za rok za cyklus básní. Každého autora poteší, keď si jeho tvorbu všimnú, keď ju pochvália, prípadne ocenia. Znamená to aj pre tebe akýsi signál, aby si pokračovala, prípadne sa zlepšovala?

Mosnáková-Bagľašová:

Každá získaná cena je zaväzujúca. Tak voči tým, ktorí ju udelia, ako aj voči čitateľom a najmä voči sebe. Samozrejme, že je dôležité rásť a zdokonaľovať sa, ale nie kvôli prípadným cenám, ale kvôli prekonávaniu vlastných hraníc a tvorivých rámcov.

Páleš: Keď sa vytratíš od slova, od práce, od rodiny, kde sa rada nájdeš? (Pri čom si vieš oddýchnuť, keď dáš všetko bokom?)

Mosnáková-Bagašová:

Ahahaha, existuje taký čas vôbec? Žartujem. Ale nežartujem, keď poviem, že u mňa je oddychu veľmi málo. No nesťažujem sa. Mám rada, keď sa niečo dobé deje. A keď sa aj nedeje, tak si niečo vymyslím. Pre mňa je oddych vlastne písanie. To neberiem ako povolanie, povinnosť, prácu, ale skôr ako koníček. Okrem toho, rada počúvam staré archívne nahrávky. Mám kopu nespracovaného materiálu, či už piesne, rozhovory z 50., 60. rokov min. storočia, ktoré mi pomôžu lepšie pochopiť život našich predkov, spoločenskú etiketu v minulosti, hodnoty, ktoré boli dôležité a podstatné a zároveň ma učia istej pokore a úcte voči tomu čo dnes máme, ale aj voči tomu, čo sme ako spoločnosť stratili. Rada cestujem, rada chodím do divadla, kina a na umelecké výstavy, no toho je teraz smutne málo.

Páleš: Tvoj literárny vesmír sa točí aj okolo detskej fantázie. Prečo rada vstupuješ aj do týchto končín?

Mosnáková-Bagľašová:

Pretože nemôžem nevstupovať. Život mi prináša do cesty roztomilé, zvedavé, zábavné deti a bol by hriech ich myšlienky, nezbedy a úsmevné príhody nezapísať. Okrem toho, naši chlapci sú v období, kedy je poviedka najzaujímavejší darček, tak ako každá matka, aj ja chcem svojim deťom urobiť radosť. Detský svet je vlastne veľmi jednoduchý, úprimný, nevinný, priamočiary, plný fantázie a elánu. Napísaním poviedky pre deti sa aspoň trošičku k nemu priblížim. A je to pre mňa privilégium.

Páleš: Aby ťa v rámci tvojich aktivít nebolo málo, činíš sa aj na poli publicistiky. Čo ťa fascinuje v tomto smere?

Mosnáková-Bagľašová:

Áno, som dopisovateľka niekoľkých printových médií na Dolnej zemi, spolu s Vladimírom Valentíkom už päť rokov vydávme Slovenský svetový kalendár (ročenku o Slovákoch žijúcich v zahraničí) a najnovšie pracujem v Stredoslovenskom osvetovom stredisku v Banskej Bystrici, kde mám na starosti práve publikačnú činnosť a kde sme si založili tri časopisy artUM (časopis o umení a kultúre), etnUM (interdisciplinárny vedecko-odborný online časopis) a 100pa (ročenka SOS). Na tejto práci sa mi najviac páči, že sa neustále musím informovať, zdokonaľovať a spoznávať nových ľudí.

Páleš: Od marca 2020 prežívame špecifické obdobie, ako sa ti darí nachádzať aj v obmedzených možnostiach štipky poézie?

Mosnáková-Bagľašová:

V tomto roku som získala aj dve štipendiá z Fondu na podporu umenia na tvorbu nových básní pre dospelých a nových poviedok pre deti. Momentálne na tom najviac pracujem.

Toto zvláštne obdobie mi okrem iného prinieslo aj to, že nemôžem tak často  cestovať za našimi do Srbska, že mi chýba rodina, priatelia, ale aj celá tá dolnozemská nátura. Podnietilo ma to viac sa zamýšľať nad koreňmi, nad minulosťou, hodnotami a možno aj preto moja najnovšia poetická tvorba je práve tak trochu antopologická (aj keď to veľmi divne znie). Zo všeobecnej devastácii hodnôt a objatia konzumnej spoločnosti východisko hľadám v starom zabudnutom spôsobe života, v  jeho naturalistickom panteóne a zabudnutých hodnotách, ktoré boli vybudované na základoch večnej a nemeniteľnej kozmickej pravdy, podľa ktorej sa jasne rozlišuje čierne od bieleho. Odtiene šedej, sú už záležitosťou modernej doby, ktorá, podľa mňa, svet aj doviedla do takého stavu.

Páleš: Čo by si odkázala mladým, ktorí sa učia písať a majú možno práve také méty, aké si už dosiahla ty?

Mosnáková-Bagľašová:

Aby nemali méty. Tvorba, aby oslovila čitateľa, musí byť úprimná. A úprimná tvorba vychádza z toho, že je autor sám sebou, že píše s pôžitkom, z vlastnej potreby. Netreba veľa špekulovať, vymýšľať hypotézy a kombinácie. Základ je veľa čítať a písať. Nechať sa omámiť aj inými odvetviami umenia – hudbou, divadlom, výtvarným umením… Žiť s metaforou a hľadať ju aj v každej všednej chvíli.