V roku 2019 bola v českých a slovenských kinách uvedená premiéra filmu Voda, čo ma drží nad vodou. Dráma Ondreja Kalamára (predloha, scenár) a Tomáša Magnuska (réžia, scenár) rozpráva príbeh o legende česko-slovenskej poetickej scény Jozefovi Urbanovi, ktorý bol jeden z najväčších slovenských básnikov, predstaviteľ tzv. stratenej generácie, autor viacerých známych piesňových textov. Bol to bohém, ktorý nebol schopný vyrovnávať sa s nástrahami každodennosti, ale už vo svojej tridsiatke bol maturitnou otázkou. 

Film zachytáva obdobie od nástupu básnika na poetickú scénu, hlavne posledných sedem rokov jeho búrlivého života. Jeho lásky, nádeje, sklamania, pády a vzostupy a boj s vlastnými vnútornými démonmi. Vrcholí práve napísaním textu Voda čo ma drží nad vodou, popisuje autentické okolnosti jeho vzniku i obrovské nádeje, ktoré doň autor vkladal. Zhudobnenia textu sa autor nedožil, keďže tragicky zahynul pri autohavárii. 

Vo filme hrajú: Roman Pomajbo, Robert Roth, Andrea Růžičková, Ondrej Kalamár, Martin Dejdar, Tomáš Magnusek, Jan Kanyza, Miloslav Mejzlík, Jiří Wohanka, Svatopluk Skopal, Adela Vinczeová, Vašo Patejdl, Lukáš Latinák, Oľga Záblacká, Jaroslav Kepka, Zdenka Procházková, Robert Cejnar, Eva Toulová, Pavol Zeleňák a iní. Hudbu napísal Lukáš Černý a kameru mal na starosti Pavel Mědílek. 

Autorom nasledovnej recenzie na film a samotnú predlohu je Stanislav Háber. 

Ondrej Kalamár oprášil svoju skôr vydanú knihu Pivo u Chárona s hlavným hrdinom Jožkom Urbanom a doplnil ju o doslova krížovú cestu vzniku filmu s názvom Voda, ktorej nikto neveril (Príbeh filmu o Jožovi Urbanovi). Vyšla vo vydavateľstve Pars Artem v roku 2019. Paralelne sa v nej odvíjajú viaceré dejové línie. Jednu – tú najdôležitejšiu – tvoria osudové peripetie známeho poeta až po jeho smrť. Ako prízvukuje Kalamár, Jožko je hlavným hrdinom, lebo príbeh žil. Autor predlohy však sám pochybuje o tom, či film naozaj vystihuje Urbana komplexne, prípadne aspoň tak, ako si ho pamätajú tí, čo ho poznali. Prosím, Ondrík, netráp sa týmito otázkami! (sic!) – chcelo sa mi zakričať pri čítaní. Načo?! Načo spochybňovať vlastné poznanie? Je to síce sympatické a pre Ondra aj symptomatické, lebo jeho pokora nie je falošne hraná, ale nie je ani alibistická. Kalamár je preto príťažlivý, lebo je úprimný. A úprimný bol aj jeho hlavný hrdina Jožo Urban! To on sám o sebe šíril všetko zlé nie preto, že by bol sadomasochista. Jožo bol objaviteľ. Objavoval rôzne struny života, to, ako znejú a ako môžu znieť. Skúmal sám seba najprv na sebe. Jožo nerozmýšľal o samovražde, on ju systematicky vykonával! Kto to nevidel? Ani jeho najbližší? Ani kamaráti? Ak sa systematicky, pravidelne dostávam do situácií, ktoré sú ťažko prekonateľné nielen psychicky, ale najmä fyzicky, nuž sa podobám na bohéma neustále hrajúceho ruskú ruletu s nabitou pištoľou. Napokon sú všetci prekvapení, ak naozaj vystrelí? Nik nemusel byť v Jožovom osude veštcom a už vôbec nik si nemusí jeho skon vyčítať. Prešlo už príliš veľa vody Dunajom od týchto smutných chvíľ. Škoda mladého talentu, škoda každého človeka a obzvlášť génia, ktorý toho ešte mohol veľa dať, mnoho vykonať. Dnes nastal presne ten čas, keď môžeme tohto génia sprístupniť iným. A v tom je obrovský Kalamárov prínos do slovenskej literatúry,

kultúry ako takej. Priniesol svedectvo. Svedectvo, ktoré ďalej inšpiruje. Svedectvo, ktoré mohli priniesť aj iní z nás, prípadne sme ho možno mali zo seba vydať, ale neurobili sme to. Poznali sme Joža dlhšie, lepšie, hlbšie? Ťažko, oj, veľmi ťažko je také niečo povedať. Jeho krátky život trval 35 rokov, Ondro Kalamár ho poznal osem. Hoci by sme však Joža poznali dlhšie, napríklad dvadsať (trebárs ako ja) alebo tridsať rokov (aj takí sú, aj takých poznám a stretávam sa s nimi dodnes), neznamená to, že by sme ho spoznali lepšie. Nejde tu o množstvo spoločne prežitého času. Je to o cite. Buď ste človeka mali radi aj s jeho zlými vlastnosťami, alebo ste ho vnímali len ako exota či inšpiratívny zdroj. 

Kto chce vytvoriť film o Urbanovi, má naporúdzi viac tvorivých postupov. Napríklad môže ísť v štýle Bohemian Rhapsody o inej legende Freddiem Mercurym, prípadne môže nasledovať životopisnú drámu Ťah pešiakom o geniálnom americkom šachistovi Bobbym Fischerovi – samozrejme, to predpokladá niekoľkonásobne väčšiu produkciu. Prípadne sa dá zvoliť postup synekdocha pars pro toto, teda časť za celok. A Ondro túžil ukázať z každej šachovej figúry aspoň jeden ťah, aby iní pochopili, s čím sa boril, čo zdolal a čo spoznal človek a tvorca Jozef Urban. Básnik zanechávajúci za sebou poklad hry slov, hry, ktorá vytvára kulisu života každého jednotlivca. 

Chcel som byť veselý a tešiť sa z Ondrovho talentu, ktorý bol schopný ukázať iným v zrkadle, kto bol Jozef Urban. Ale zostal som zahanbený, že ja sám som doteraz neprezradil ani len to, ktorú báseň som Jožovi kedysi dávno (ešte za jeho života) venoval. Dovolím si z nej zacitovať aspoň v tejto recenzii. Jožo vedel, že báseň je o ňom. Iní to môžu vedieť až teraz. 

Na potulkách človeka som ťa stretol
rozbalená stavebnica s návodom
na výrobu spustnutého opustilca
vyvraheľa zvrhnutého z podstavca
chvíľu krčím pokrkvaný „en face“
krivým miechovodné trúbky
staviam brloh
aby som mal kde brblať
sliny po kvapkách tľapkajú
na pazúry zaťaté do nepoškvrnených
škvrnitých krídel
pochovávam ich a kriesim
vzápätí v napätí hľadám
iskru vodopádu
čuchám pannu pred obťažkávaním
holý nerv v delte stoporeného tŕňa
bolestivý rozbroj
s tyčou v šušťavých štetinách
kráčam po hrebeni a neviem kam hlavu
skolím do brata
desím sa anémie
už som ju stretol
v hryze ľahko zhúžvam
nos ústa uši oči
cesta na Mesiac
možnosť obozretne obzrieť sa
bez strachopudu bolesti
a bludu v čiernych dieravách
(Zo zbierky Pokoj rezbára, 1998)